Pepi a jeho život v poľnohospodárskom podniku

Čauteee, to som zase ja Pepi, ďalších niekoľko dní strávených na výške, pribudli hlavne vedomosti -či už tie dôležitejšie, no aj tie menej dôležité. Nevadí, život nemôže byť jednoduchý, keby je jednoduchý tak je nudný!

Posledný blog som písal 3.10., takže skoro 3 týždne dozadu. Skutočne sa ospravedlňujem za menšiu aktivitu no skutočne popri škole je všetko tak náročné.

Je za mnou 5 týždňov 1.semestra na výške. Uf, je to skutočne náročné, čaká ma šiesty, trošku zlomový týždeň, čaká má prvý zápočtový test. Bohužiaľ test z toho najťažšieho predmetu ktorý mám. Tento víkend som sa rozhodol ostať na intráku aby som mohol v kľude učiť. Predsa, doma je veľa rušivých elementov a láka ma to vybehnúť von, a jednoducho robiť ,,NIČ“. To si ale nemôžem dovoliť. Všetkých cca 35 spolužiakov išlo domov( áno už to asi 12 spolužiakov vzdalo, považujem to za veľmi hlúpe a zbrklé rozhodnutie, ale tak bolo to ich rozhodnutie). Je piatok večer a ja sedím nad počítačom. Mal by som sa učiť, čakajú ma dokonca 2 testy, ale vôbec sa mi do toho nechce, lebo oba sú z predmetov ktoré ma nebavia. Pritom už pomaly v hlave skladám na ktoré predtermíny skúšok pôjdem.

Dokonca sa mi podarilo byť jeden deň v práci. Ti prekvapené pohľady kolegov nezabudnem 😀 . Postupne ako prichádzali na šatňu tak všetci „,, Čo tu robíš? Ako pán inžinier?? Nemáš byť v škole?“ Všetci na mňa kukali a ja s úsmevom hovorím“,, Chalani už ma škola omrzela, idem ja radšej jazdiť!“. Ešte, že som srandoval, už len kvôli tým pekným moraváčkam sa oplatí chodiť na tú výšku 😀 😀 . A keď ma zahliadol vedúci, spojil ruky so slovami:,, Bohu vďaka, ešte že si prišiel, ideš hneď jazdiť!“ Večer prichádzam domov, úplne unavený no spokojný a šťastný. Hlava vyvetraná, mysľou som prešiel na iné myšlienky a zase sa cítil super v tom kolektíve.

Ale ako vždy, snažím sa poukázať na nejaký spoločenský problém, na niečo čo v mojich očiach nie je normálne. A tým ktorému sa budem teraz venovať sú dnešné decká. Trošku si možno rypnem do mojich spolužiakov, ale je to iba moje zamyslenie, ktoré nemusí byť správne. Už po dvoch týždňoch asi 5 ľudia to vzdali s tým, že je to príliš ťažké. Ťažké?? Vravím si, ste tu 2 týždne, ani poriadne neviete kde je tu hajzel s prepáčením a už to balíte? No, ale ich rozhodnutie… O to viac to rozhodnutie chápem keď každý večer som videl ako idú do neďalekého baru s ktorého odchádzali vždy medzi poslednými. Oukej, študentský život, to patrí k tomu, ale každý večer? Na prednášky to ani nepáchne. Ja sa ale neplánujem nad týmito ľuďmi pozastavovať. Skôr sa mi naskytá otázka, alebo skôr ľútosť, že tí ktorí tam boli tie 2 týždne zabrali miesto niekomu, komu chýbal možno bodík do prijatia a myslel by to so školou vážne. Mne je ľúto tohto, dosť čo málo ľudí má záujem o toto odvetvie, tak ten počet sa takýmto spôsobom ešte zmenšuje. Veľa mojich spolužiakov pochádza z pomerov že doma majú rodinnú farmu, a chystajú sa na to, že keď doštudujú, rodičia im prenechajú rodinné farmy. Potom sú tu také typy ako ja- nádejný agronómovia ktorí sú teraz v nejakom obrovskom podniku, kde sa zaúčajú prakticky a v škole teoreticky.

Pomaličky už na mňa padá únava, predsa dnes sme mali prax, behali po poliach, kopali pôdne sondy, učili sa v teréne a na vlastnej koži sme si skúšali kvalitatívne a kvantitatívne hodnotenia poľnohospodárskych plodín. Určite to vítam, a veľmi rád by som to videl na viacej vysokých školách, lebo jedna vec je to čo do nás hustia na prednáškach a úplne iné je to, keď si to máme možnosť chytiť do ruky, a skúsiť naživo. Už mi ostáva len dúfať, že cez víkend sa naučím na testy a zvládnem ich najlepšie ako je v mojich silách.

S obrovskou pokorou v srdci a hlavou sklonenou k tej vzácnej zemi váš Pepi