Pepi a jeho život v poľnohospodárskom podniku

Čauteee, to som zase ja Pepi, ďalších niekoľko dní strávených v práci, pribudli zážitky-či už tie krajšie, no aj tie horšie. Nevadí, život nemôže byť jednoduchý, keby je jednoduchý tak je nudný!

Po náročnom pracovnom víkende- v sobotu aj nedeľu sa vozili balíky sa nám veľmi uľavilo keď v nedeľu večer začali padať kvapky vody z neba. Všetkým nám odľahlo a povedali sme si, že minimálne na deň môžeme vydýchnuť. Samozrejme hneď v pondelok ráno sme sa pustili do opráv, ktoré sme nasilu odkladali, lebo veď ,, To ešte musí deň vydržať!“ jasné veď budeme to hovoriť týždeň a z opravy ktorá by na začiatku stála 5 eur, je zrazu po týždni odkladania oprava za niekoľko stoviek. Ale tak čo, V sezóne sa niekedy musia robiť drastické kroky, nielen na strojoch ale aj na ľuďoch.

V pondelok poobede po práci, odpichli sme si a sadli si na šatňu a oslavovali . Jeden z kolegov mal narodeniny. Jasné, čosi sa vypilo, nálada sa uvoľnila a jazyky sa rozviazali. No, to čo povedal kolega, nás dostalo všetkých.

,,Chalani, ja odchádzam, som tu posledný mesiac!“ Všetkým nám padla sánka, s otvorenými ústami kukáme na neho a pýtame sa ho,, To vážne???“. S kľudom Angličana nám odpovedá, že áno, že on toto už nebude ďalej trpieť, že netrpí len on ale aj celá jeho rodina, ktorá ho riadne nevidí niekoľko mesiacov vkuse. Všetci sa nachvíľu odmlčíme a snažíme sa spracovať to čo sme sa práve dozvedeli. Ja odchádzam čoskoro do školy, on odchádza kúsok po mne. Kto tam ostane? Dnešné ráno hovorím zvyšku ,, Chalani mne sa nechce veriť, že on odíde, určite ostane uvidíte!“ Sám seba sa snažím presvedčiť, že to je pravda, hoc tomu neverím. No tomu ostáva len nechať čas a uvidíme ako všetko dopadne. Pomaly ale iste sme sa prepracovali k typickej otázke.

Čo nám plynie z tohto? Na aké úskalie som týmto poukázal?

V minulej časti som napísal aké obrovské množstvo hodín odpracuje „obyčajný“ traktorista. Neskutočný a najskôr aj nelegálny počet hodín. On trpí, nedostatok spánku, nedostatok oddychu, či fyzického tak aj psychického, únava, vystavenie vysokým teplotám, prachu, stresovým no niekedy až život ohrozujúcim situáciám. Komu by sa to chcelo denne podstupovať? Takých je skutočne málo, veď kto by menil ten kľud v kancelárii alebo vo fabrike, kde si odrobíte svoju 8 hodinovú šichtu a idete domov. (Mať klobúk dole, mám ho položený pred doktormi, sestričkami, Hasičmi a podobnými kľúčovými povolaniami, no prosím aj tých TOP pánov doktorov- uvedomte si, že keby sa si nedáte tie raňajky, obed, večeru, tak nezachránite nikoho, ani seba!!!) Ale naspäť k myšlienke, aby som ja sám nestratil niť 😀 My poľnohospodári robíme neskutočné množstvo hodín. My trpíme. No nie sme jediný, trpia totižto aj naše rodiny. Manželky, deti, rodičia, každý v našom okolí. Čo má žena z toho chlapa, hoc donesie nejaké peniaze, ale ani ona ani deti toho chlapa nevidia. Chlap prichádza o polnoci domov a odchádza skoro ráno, kúsok po 5:00. Áno, deň/dva, jasné to sa dá zvládnuť. Ale 2,3 mesiace? Alebo nebodaj viac??!? Viete si to predstaviť? koľké manželstvá by to nevydržali, koľkí chlapi- otcovia by sa odcudzili svojim deťom. Treba zložiť obdiv aj týmto ženám, tým ženám ktoré majú doma tých našich „obyčajných“ traktoristov, že to s nimi dokážu vydržať, tolerovať a spolu prekonať aj tie najťažšie časy. Horšie je to, že tieto ťažké časy sú každoročne, a človek ktorý robí v poľnohospodárstve toľké roky, už je preňho rutinou, keď z vlastného domu pozná iba sprchu a posteľ.

Počas jedného rozhovoru s jedným vyslúžilým poľnohospodárom padla takáto pravdivá myšlienka:,, Aj ten predseda ráta s tým že ty neurobíš 160 hodín, on vie, že kto tu robí, ten robí srdcom a spraví aj 360 hodín za ten mesiac!“ Chlapi ktorí pracujú so mnou- teda tí 50 a viac ročný povedia-,,S týmto družstvom žijem od mala, posledné 3 generácie mojej rodiny tu robili, a ja mám odísť? Veď už ako 10 ročný smrad som sedával pred bránou družstva a čakal traktor, aby ma pustili dnu a mohol som sa voziť v traktore.“ Pracujete vy so srdcom? Alebo to beriete iba ako zdroj financií? Kto pracuje v poľnohospodárstve, teda pardón kto žije poľnohospodárstvom, ten dáva do toho aj srdce a raz ho dáte do poľnohospodárskeho kolotoča, tak už nikdy ho odtiaľ nevyberiete. Mnoho ľudí chodí do práce, lebo musí… No pri poľnohospodárstve by ste to nevydržali. To musíte milovať. Inak žiadna práca nemá hlbší význam pre vás. Učíme sa celý život. No v škole sa neučíme veci do života. Učia sa tam hlúposti a nepotrebnosti. Skutočný život si treba skúsiť. A učiť sa za pochodu, od tých ktorý to už prešli. Preto ja osobne mám obrovskú úctu voči starším ľudom odo mňa a nechodím k nim so slovami ,, toto viem, toto poznám“, chodím za nimi so slovami,, Ujo a toto je prečo tak, ako to je, ako to funguje, toto nepoznám, povezte mi viac, toto neviem!“

Dúfam, že po prečítaní toho všetkého ste sa dostali až sem, taktiež dúfam že som nejednému nasadil chrobáka do hlavy a máte nad čím premýšľať a uvažovať. A určite si vaše názory a rady rád prečítam v komentároch. Tak sa nebojte a komentujte:)

S obrovskou pokorou v srdci a hlavou sklonenou k tej vzácnej zemi váš Pepi